sobota 7. júla 2018

Ja a knižnice?

Knižnice patria neodmysliteľne ku knihomoľom alebo knihomoli do knižnice, či nie? A aký mám k nim vzťah ja? 
Áno, sú to úžasné miesta plné kníh, no nie úplne každý tu rád zavíta, pre niektorých je to však raj. A ako som na tom s knižnicami ja? Začnime pekne od začiatku.

Prvýkrát som si založila členstvo v knižnici, keď som mala sotva osem rokov. Áno, dosť mladý vek na to, aby som sa stala takou tou pravou vášnivou čitateľkou, ktorá má nos neustále v knihách. Sama sa čudujem, čo mi to napadlo, veď vedela som v tej dobe vôbec naozaj čítať? Čítať určite, ale prečítať na jeden nádych knihu, sotva. Celé mi to príde ako akýsi vtip.
Nuž ako som sa do tej knižnice vôbec dostala? Poviem vám. Za všetkým hľadajte priateľov. Veru, mala som najlepšiu kamarátku, o rok staršiu, no v škole bola predo mnou až dva roky, keďže ako septembrovému dieťaťu mi zle vychádzajú roky. Je možné, že ona ako štvrtáčka mala už i nejaké to povinné čítanie. A keďže som sa popri nej nechcela nechať zahanbiť, tiež som si tu vyberala kadejaké knižky, prvoradé však bolo, aby tam boli obrázky, čím viac, tým lepšie a pomenej textu. Nemohli to však byť žiadne príbehy o princeznách, tie sú predsa pre bábätká!
Ako tak spomínam, tak je pravdou, že nie všetky z týchto kníh, ktoré som si požičala, som naozaj aj prečítala. Bola som predsa len na prvom stupni a hoc i len taká 100 stranová kniha mi robila teda problém.
A tak si pamätám, že sme takto s tou mojou kamarátkou chodili do knižnice, ani nie 5 minút chôdze od našej bytovky. Niekedy sme si požičali i rovnaké knihy, že ich budeme čítať spolu a potom sa o tom rozprávať. Na to rozprávanie však nikdy nedošlo, zrejme sme mali  na preberanie lepšie témy :D
Úplne jasne si spomínam i na to, keď som si vybavovala svoj prvý čiateľský preukaz, doteraz ho mám doma a samotné členské stálo v tej dobe len 10 korún. Čo ak si porovnám s dvojkorunovým pelendrekom, ktorý bol fuč za pár sekúnd, tak bola naozaj smiešna suma. Neskôr to bolo už 50 centov, čo je stále celkom málo.
Výsledok vyhľadávania obrázkov pre dopyt library
A viete, že je celkom možné, že to, čo som vám práve opísala ani neboli moje prvé skúsenosti s knižnicou? Niečo sa mi marí, kdesi hlboko v pamäti, že do knižnice sme chodili už ako škôlkari. Nebolo to však za účelom kníh, ale skôr celkového vzdelávania, poznávania, kedy nám pani knihovníčky vždy prichystali nejaké hry a obdobnú zábavu.
Do tej istej knižnice, kde sme z času na čas zavítali zo škôlky som začala už pravidelnejšie chodiť aj zo školy vrámci vyučovania alebo družiny. Nečudo, veď to bola Knižnica pre deti a mládež mesta Košice.
V rámci programu nám vždy predstavili nejaké zaujímavé knižky, ktoré sme si neskôr mohli požičať. Nedávno som mala ešte prístup k archívu výpožičiek ešte aj z týchto dôb, no bohužiaľ menili systém a už to nie je k dispozícii. Bolo by celkom zaujímavé, si to takto spätne prezrieť. Čím sa dostávam k tomu, že áno, stále mám členstvo práve v tejto knižnici, ako v jedinej. No intenzívne premýšľam nad zmenou. Predsa len tým dieťaťom už nie som hodnú chvíľu :D

Z riadkov vyššie vyznieva, že som do knižnice chodila rada, čítala odtiaľ knihy a všetko ostatné, čo knižnice obnášajú. Teraz prejdem skôr na takú tú "temnejšiu" stránku.
Predstava osemročného dievčatka v knižnici vám prišla určite milá (a možno aj nie :D), lenže toto dievčatko tam nechodilo vždy len kvôli knihám. Každý, kto bol niekedy v knižnici vie, že tam sú aj počítače, samozrejme určené hlavne pre vyhľadávanie informácií a štúdijné veci. Mne to však vtedy prišlo ako obrovské lákadlo. A tak, keď mala malá Maťka doma zakázaný počítač, zavítala prvé do knižnice, kde jej vždy ústretová pani knihovníčka povolila prístup na ten knižničný a zábava v podobe online hier či Pokecu sa mohla začať. Ozaj, spomína si ešte niekto na Pokec? :D Sama som skoro zabudla, že niečo také existovalo. Nuž áno, niekedy som chodila do knižnice hlavne i kvôli tomu internetu či hrám, ktoré sme doma hrať nemohli. Teda chodila som tam vždy s kamarátkou...
Po pár rokoch ma však to požičiavanie kníh z knižnice prešlo, členstvo som tam mala stále, ale zavítala som tam len v časoch najvyššej nutnosti. Teda povinné čítanie, na základnej škole sme mali dokopy asi len tri a ak som požadovanú knihu nezohnala u kamarátov či v kníhkupectve ostala mi len táto možnosť. Ale prečo som sa tých knižníc tak trochu štítila? Nuž prišlo mi, že tie knihy tam sú akési škaredé, smradľavé a špinavé, obchytané tisíckami rúk, mnohí ľudia nad nimi jedli, oliali ich. Počas čítania vám z nich vypadúvajú omrvinky z kohosi desiaty a podobne. Táto predstava vo mne ostáva i doteraz, ale už ma neodpudzuje až do takej miery. Vtedy mi totiž tie zožltnuté knihy doslova smrdeli a boli zvláštne na dotyk, nerada priznávam, áno, doteraz si z knižnice takúto knihu často nepožičiam. Je to zrejme už zakorenené kdesi hlboko vo mne.

Do knižnice som začala opäť pravidelne chodiť asi v deviatom ročníku na základnej. Postupne na začiatku strednej som si každý mesiac požičiavala nové knihy a teraz ma to už pomaly opäť opúšťa. Zavítam tam hlavne kvôli povinnému čítaniu, ktorého máme teraz naozaj hojne alebo ak do knižnice dostanú nejakú novú knihu, ktorú si kupovať veľmi nechcem, lebo mi za to pravdepodobne nestojí, ale prečítať si ju chcem aj tak. Vtedy mi to príde ako ideálna voľba.

Nedávno som sa dozvedela, že máme i vlastnú školskú knižnicu, pri akejsi prerábke elektriky v škole som ju dokonca pomáhala aj vypratať a potom opäť zoraďovať knihy podľa abecedy. Tie priestory sú tam naozaj stiesnené a nájdete tam prevažne povinné čítanie, ktoré sa už nenájde ani v osnovách, takže v podstate by som o nič ani neprišla. Doteraz o nej množstvo žiakov ani netuší.

V knižniciach som sa nikdy neskúšala učiť, ako dieťa som tam skôr leňošila na pohodlných kreslách a rozprávala sa s kamarátkou, hoc áno, viem, že v knižniciach by malo byť ticho, ale zrejme sme neboli dostatočne hlučné nato, aby nás niekto okríkol či nebodaj vyhodil. V budúcnosti, zrejme na vysokej škole sa to možno zmení a možno ani nie, hlavne v tej dnešnej dobe internetu.

Nuž, aby som to zhrnula, z tohto môjho "rozprávania" ste si zrejme uvedomili, že knižnicu nepovažujem za žiaden raj, ale ani zbytočnosť, ktorej sa oblúkom vyhýbam. Áno, je to užitočná vec, ak si chcete prečítať nejakú knihu, ktorú si kupovať nechcete alebo ju len jednoducho nikde neviete nájsť, vtedy je to naozaj záchrana! Pre mňa teda knižnica áno aj nie. V poslednej dobe ju naozaj už tak nevyužívam, raz a zase mi slúži ako zámienka na stretnutie sa s priateľmi. Rutina, kedy ideme do knižnice, niekto z nás knihy vráti alebo si ich požičia, zväčša to povinné čítanie a potom skočíme na obed či kávu.

Ako to máte s knižnicami vy? 

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára