Mati Helianthus books: Dear friend... |nechcem tu mať len recenzie a YT, začiatok mesiaca

Ahojte, určite ste si všimli, že veľkú väčšinu mojich príspevkov na blogu tvoria práve recenzie na knihy a v druhom rade, také tie "články", v ktorých vás informujem o novom videu. Práve tomuto som sa chcela vyhnúť!

Postupom času chcem pomaly rozbehnúť aj články na nejaké tie témy, ktoré by vás mohli zaujímať alebo by bolo zaujímavé sa i nad niečím zamyslieť. Rozmýšľala som aj napríklad nad takou tou témou "písanie", kde by boli články i o písaní, ale sem tam by som možno pridala aj nejaké príspevky z mojej tvorby...

Týmto príspevkom začínam takú tú "sériu" článkov (alebo ak chcete rubriku), ktoré sa budú týkať predovšetkým môjho života, vecí ktoré sa mi za určité obdobie stali, ale i iných vecí o ktoré by som sa s vami chcela podeliť. Každý z týchto článkov budú sprevádzať aj fotografie, ktoré som nafotila ja. Tieto články nebudú nejako pravidelne, takže ich určite nečakajte napríklad na konci každého týždňa alebo podobne :)

Ale prečo práve Dear friend...? Na množstve blogov môžete nájsť články v kubrikách Dear diary, čiže drahý denníček. Mne to prišlo trochu otrepané, a tak som sa na chvíľu zamyslela a keďže som prednedávnom čítala The Perks of being wallflower, tak som si spomenula hneď na prvú vetu, ktorou sa táto kniha začína a správne, je to Dear friend. Viem, že ani toto nie je veľmi originálny názov (keďže som ho odkopírovala z knihy), ale prišlo mi to, že sa s ním aspoň nemôžete stretnúť na každej tretej stránke.

Možno si poviete, že je to dosť opovážlivé nazývať vás priateľmi keď sa vôbec nepoznáme. No je to len názov a ak mám pravdu povedať, tak tieto články budú aj trochu osobnejšie, spomeniem tu nejaké tie zážitky a mnoho iných vecí, vecí, ktoré by som hovorila svojim priateľom (keby som nejakých mala :D). Takže tieto články budú aj tak trochu uvoľnenejšie (ak sa dajú tak vôbec nazvať)...

A aby to nebolo také suché, tak samozrejme pridám aj niečo iné, aby to nebolo zas len info o novej rubrike :)

Začiatok mesiaca sa niesol v dobrom duchu, ale dnes sa to nejako pokazilo. Od 1. apríla som síce čakala niečo iné, niekde v kútiku duše som dúfala, že ma aspoň niekto nachytá alebo naprankuje, ale nič. V škole sme mali deň naopak, takže nejaký žiak učil namiesto profesora, ale u nás na to pristali len dvaja profesori, to som si mohla myslieť! A áno, možno si poviete, že asi nie som normálna, ale tak trochu som možno dúfala aj v nejakú tú neohlásenú písomku s otázkami, na ktoré pozná odpoveď každý, ale nič. Dokonca sme mali jednu písomku aj naozaj písať, ale profesorka ju pred hodinou zrušila, na jednej strane sa mi uľavilo, ale na druhej som bola trochu naštvaná, lebo som sa na ňu učila celý večer. Ale inak to bolo celé v pohode, všetko zbehlo rýchlo.

Dokonca som si kúpila aj knihu a hádajte akú! ....mmm, napoviem vám, že je v Amerike na povinné čítanie. Spomína sa aj v Nádherných tvoroch. Je to To kill a mockinbird (Nezabíjajte vtáčika) a áno, kniha je v angličtine. Spočiatku mi to prišlo, že angličtinu v nej zvládnem ľavou zadnou. Avšak večer, keď som ju začala čítať sa moje idealistické predstavy rozplynuli. Stavba viet nebola zložitá, ale tá slovná zásoba, síce je pravdou, že knižka bola napísaná už dávno, takže vtedy bola tá zásoba predsa len trochu iná, ale ja som si to v tom okamihu, keď som si ju kupovala veľmi neuvedomila. Najviac ma mrzí to, že kniha je už aj v slovenčine a ja som si ju kúpila i napriek tomu v origináli a úprimne sa bojím, či ju vôbec prečítam. Ale snáď áno, chcela by som sa ňou do konca školského roka pomaličky prelúskať. Za ten jeden večer som prečítala dve strany, tak dúfam, že teraz mi to pôjde trošku rýchlejšie a ku koncu knihy už nebudem musieť tak často siahať po slovníku. Ale už viem ako sa povie pľuvadlo po anglicky!! Vďaka Harper Lee!

V škole sme toho taktiež nemali veľa, ale teraz to opäť začína, hneď zajtra máme dve písomky. A samozrejme, že ja namiesto toho, aby som sa učila, píšem článok.

Myslela som si, že na strednej už Hviezdoslavov Kubín nie je povinný, ale mýlila som sa. Avšak dnes som ho úspešne odrecitovala, ak sa to recitovaním vôbec nazvať :D Celá som sa triasla aj keď to nebolo možno navonok vidieť, keď recitoval niekto predo mnou, tak mu takmer nikto nevenoval pozornosť, ale keď som prišla ja, tak boli všetky oči na mne a na pokoji mi to veľmi nepridalo, do toho si začala profesorka písať nejaké poznámky a ja som ešte väčšmi tŕpla. Radšej som obrátila zrak smerom k oknu a potom som skrz neho pozerala na ulicu a recitovala to akémusi pánovi, ktorý čakal pred lekárňou. V priebehu toho som sa zasekla, no našťastie som držala v ruke mobil a pozrela sa kde mám pokračovať. Najviac ma však znekľudnilo to, že počas celého recitovania si profesorka písala poznámky k môjmu prednesu a na záver mi povedala len strohé „Dobre.“, ktorým naznačovala, že si môžem ísť sadnúť. Nepovedala mi ani ako ma oznámkovala, nič mi nevytkla... To, že mám 1 som zistila až teraz, keď som prišla domov. Ó, a ak by vás to zaujímalo, tak som recitovala ukážku z knihy Dám Ti aj slnko :D

Doma som predsa len skoršie ako obvykle, ešte by som mala čakať na stanici na autobus. Lenže odpadla nám posledná, 8. hodina a tak som mala len 5. hodín. Aspoň som si myslela, že odpadla, ale neodpadla. Ja som sa po piatej hodine vybrala domov, keďže spolužiak nám cez deň oznámil, že posledná hodina odpadne na 95%. Stále tam ostalo tá päťpercentná šanca, že hodina bude. Mohla som to tušiť! Prišla som domov a píplo mi Edupage, že som vymeškala poslednú hodinu. Skvelé! Domov sme sa vybrali len traja, ostatní písali na 7. Hodine nejakú súťaž, a tak boli v škole informovaní, že hodina neodpadne. Ja som išla radšej domov, veď zbytočne by som sedela v škole alebo behala niekde po meste 2 hodiny a potom by pri mojom šťastí hodina predsa len odpadla. Zajtra mám hneď prvú hodinu s triednym, úprimne som zvedavá ako to dopadne, ospravedlnenku nemám a zrejme ma čaká prednáška, keďže ma má tak „rád“. Navyše v štvrtok je rodičovské :D Naozaj super! A už som si myslela, že tento mesiac bude super...

A musím sa ešte pochváliť... Konečne som si kúpila fotorožky :) Aj keď som chcela pôvodne farebné, ale nikde ich neviem zohnať, teraz sa uspokojím aj s priehľadnými. A konečne si môžem začať robiť scrapbook, ale ja to vidím skôr na taký prestrofarebný fotoalbum no :D Jediné, čo mi chýba sú už len fotky, ale tie musím prv pretriediť a potom dať vyvolať :)